O Svidníku

Posledných viac ako 70 rokov bolo v histórii Svidníka najkrajších. Charakteristiku tohto obdobia podľa jeho významu je možné rozdeliť na štyri nosné obdobia:

1. Obdobie povojnovej obnovy Svidníka od oslobodenia v roku 1945 do roku 1960.
2. Obdobie stagnácie rozvoja Svidníka po zrušení ako sídla okresu, t.j. od roku 1960 do roku 1968.
3. Obdobie znovuvytvorenia okresu Svidník a nebývalého rozvoja mesta, t.j. od r. 1968 do roku 1989.
4. Obdobie tzv. spoločenských zmien, ktoré spôsobili i spomalenie rozvoja mesta, t.j. obdobie od roku 1989 do dnešných dní.

V jeseni 1944 sa začala dlhá a ťažká etapa oslobodzovania Československej republiky. Veľká sila útočiacich sovietskych vojsk, ale aj nemeckých brániacich sa jednotiek spôsobili neuveriteľne pomalý posun frontu. Na zlomenia obranných nemeckých síl opevnených za Svidníkom na pravom brehu Ondavy, využila sovietska armáda dňa 12.09.1944 na ich masívne bombardovanie. Žiaľ pri bombardovaní sa však nepodarilo prelomiť nepriateľskú obranu a frontová línia tu zostala stáť až do 19. januára 1945.

Za tejto situácie Svidníčania vo svojich domovoch už ďalej nemohli žiť a preto vtedajšie štátne orgány vyhlásili pre celé územie totálnu evakuáciu. Ako táto prebiehala, priblížim na príklade našej rodiny.

Naša rodina pozostávala z môjho deda a babky, otca a mamky, mňa ako 3-ročného, jednej tety a jedného strýka, teda 7 osôb. Prvé zhromaždisko evakuantov bolo určené v Nižnej Jedľovej. Po týždňovom pobyte pod holým nebom v tejto obci bolo nariadené pokračovať v ceste smerom na Prešov. A tak každá zo svidníckych rodín si individuálne na tejto ceste hľadala dočasné ubytovanie. Takto i naša rodiny na voze ťahanom jedným koňom a vzadu priviazanými dvoma kravičkami sa po niekoľkých dňoch putovania zastavila na svojej zastávke v obci Kračúnovce.

Evakuanti pri zastávkach v obciach na smere do Prešova si museli hľadať ubytovanie chodením a prosením sa po jednotlivých domoch. Stávalo sa dosť často, že v príslušnej obci neprijali nikoho z evakuantov. Takto i naša rodina po určitom čase dočasne prebývala v obci Vyšná Šebastová až do konečnej zastávky v obci Jarovnice. Boli však aj také rodiny, ktoré svoju evakuantskú púť skončili až na Spiši a Liptove.

Po dorazení správy, že Svidník bol 19. januára 1945 oslobodený a je možné sa vrátiť, Svidníčania to bez meškania urobili. Ako spomínali rodičia, na spiatočnej ceste sa stretávali s ďalšími príbuznými, susedmi a spoluobčanmi a tieto stretnutia sprevádzali výbuchy radosti a sĺz zo zvítania, z toho, že sa vidia živí. Delili sa s posledným chlebom a vodou. Na jednej strane vojna bola neľudská a na druhej strane urobila ľudí mimoriadne ľudskými, ochotnými v každej chvíli si navzájom pomôcť. Takáto spolupatričnosť medzi Svidníčanmi panovala ešte dlho po vojne.

Po návrate z evakuácie v jarných mesiacoch roku 1945 navrátilci s úžasom hľadeli na totálne zničený Svidník, neveriac či si nezmýlili mesto. Žiaľ, bola to realita. Náš dom i väčšina domov Svidníčanom boli úplne rozbité, nevhodné na bývanie. A tak každý ako vedel zbíjal strechu nad hlavou. Jedni na zhoreniskách zo zotlených dosák poskladali prístrešky, jedni obývali pivnice, iní hľadali bezpečnejšie miesta. Návrat bol sťažený i tým, že veľká časť Svidníka bola zamínovaná. Na príjazdových cestách k obydliam často nachádzali tabuľky z nápisom „Pozor, míny!“. Takto bola zamínovaná i cesta k nášmu domu, ktorý stál niekoľko desiatok metrov od dnešného kruhového objazdu smerom na Stropkov. Preto otec a niektorí ďalší našli možnosť akého takého sa uloženia v rozbitej židovskej synagóge – bušni, ktorá stála v priestor dnešných garáží okresného úradu a pešej zóny. V jednom rohu tejto synagógy otec zo zhorených trámov a plechu postavil striešku a takto sme v tak obmedzenom priestore žili dva roky. Podotýkam, že v zostávajúcich rohoch žili podobne ďalšie rodiny. Tieto pomery zámerne uvádzam preto, aby ďalšie generácie aspoň z časti pochopili tú ťažkú dobu a ktorá tak zocelila Svidníčanov, že na týchto ruinách postavili také krásne dielo, akým je dnešný Svidník.

Popri problémoch s bývaním sa pridružil hlad ľudí, ale aj dobytka. Z nedostatočnej hygieny z pochopiteľných dôvodov sa šírili rôzne, najmä infekčné choroby.

22.04.1945 navštívil okres Svidník vtedajší prezident ČSR Edvard Beneš a minister obrany ČSR arm. Gen. L. Svoboda a o situácii v regióne napísal: „Keď sme prišli na duklianske bojisko, videli sme spálenú zem. Takmer na každom štvorcovom metri boli samé jamy od granátov a mín. Lesy na Dukle a okolí vyzerali tak, ako keď pred žatvou krupobitie zničí úrodu. Dediny spálené, ľudia vyliezali z chatrčí narýchlo zbitých, väčšinou však z bunkrov a zemlianiek, pretože ich príbytky vojna zmenila na spálenisko. Vojnová víchrica zanechala na tomto kraji strašný obraz.“.

Následne do Svidníka začali voziť ošatenie a rôzne konzervy z Čiech a organizácie UNRA. Už po februári prišli zo Sovietskeho zväzu od Červenej armády dva vagóny múky pre hladujúcich občanov tohto regiónu. K výraznejšiemu zlepšeniu situácie v zásobovaní však nedošlo ani v nasledujúcich dvoch rokoch.

Autor: Jozef Leľo